Keď Michal Šimečka na sobotnom sneme Progresívneho Slovenska povedal, že jednou z nových priorít hnutia bude znižovanie životných nákladov, prioritne cez bývanie, neotvoril len tému veľkých miest. Otvoril aj tému regiónov, kde sa bytová otázka nespája len s cenami nehnuteľností, ale s oveľa vážnejším problémom: s odchodom mladých ľudí. PS na sneme túto líniu spojilo aj s dôrazom na výstavbu bytov a zníženie nákladov na život.
Na Slovensku sa pritom bývanie stále komunikuje najmä ako problém Bratislavy. Je to pochopiteľné, ceny tam bijú do očí. Národná banka Slovenska uviedla, že priemerná cena bytov dosiahla na konci roka 2025 úroveň 3 262 eur za meter štvorcový a medziročne vzrástla o 12,7 %. Priemerná cena bývania ako celku bola 2 906 eur za meter štvorcový. To znamená, že bývanie je na Slovensku objektívne menej dostupné než pred rokom.
Lenže v Lučenci, Rimavskej Sobote a Revúcej má táto téma ešte jednu ďalšiu vrstvu. Tu už nejde len o to, či je bývanie drahé. Ide o to, či mladý človek po škole vôbec vidí realistickú možnosť, ako sa doma osamostatniť. Keď nevie, kde bude bývať, či si môže dovoliť nájom, alebo či existuje dostupný štartovací byt, odchod prestáva byť životným štýlom. Stáva sa racionálnym rozhodnutím.
Práve preto nestačí hovoriť o rozvoji regiónov len cez pracovné miesta. V okresoch, ktoré dlhodobo zápasia s odchodom mladých, je bývanie jednou zo základných podmienok, aby si región vôbec udržal produktívnu generáciu. A to nie je politická metafora, to je problém, ktorý pomenúvajú samotné oficiálne dokumenty.
V okrese Rimavská Sobota štátny plán rozvoja najmenej rozvinutého okresu uvádza, že región čelí emigrácii mladých ľudí z okresu, starnutiu obyvateľstva a úbytku produktívnych a vzdelaných ľudí. V tej istej analýze sa bývanie objavuje ako samostatná oblasť a dokument uvádza, že 11 % bytov v okrese je neobývaných. To znamená, že problém regiónu nie je len v nedostatku pracovných príležitostí, ale aj v tom, ako je nastavené bývanie a celková atraktivita života v území.
Revúca ukazuje ešte tvrdší obraz. Plán rozvoja najmenej rozvinutého okresu Revúca z roku 2024 pomenúva medzi hlavnými problémovými oblasťami demografickú štruktúru, migráciu aj bývanie a infraštruktúru. Dokument zároveň otvorene hovorí, že okres je poznačený „ekonomickou migráciou najmä mladého vzdelaného obyvateľstva“. Zároveň pripomína, že medzi rokmi 2019 a 2020 v okrese opäť vzrástla miera evidovanej nezamestnanosti a že viac ako polovicu uchádzačov o zamestnanie tvorili dlhodobo nezamestnaní. To je prostredie, v ktorom sa budúcnosť bez dostupného bývania buduje len veľmi ťažko.
Najkonkrétnejšie pomenúva bytový problém Lučenec. Mesto má na svojom webe zverejnený a mestským zastupiteľstvom schválený Program rozvoja bývania na roky 2023 až 2027. Už samotný dokument hovorí, že mesto má viesť databázu o stave bývania a potrebe bytov, koordinovať pozemky a vytvárať podmienky pre rozvoj bývania s využitím štátnych nástrojov, vrátane Štátneho fondu rozvoja bývania a dotácií na nájomné byty.
Kľúčové je však to, čo Lučenec pomenúva v obsahu potreby bytov. Program uvádza, že v meste je nedostatok nájomných malometrážnych bytov pre mladé rodiny, teda štartovacích bytov, a zároveň aj bytov pre obyvateľov s najnižšími príjmami. V ďalšej časti dokument konštatuje, že ročná potreba je približne 100 mestských nájomných bytov postavených s podporou štátu a že súčasný úbytok obyvateľov mesta je spôsobený aj tým, že Lučenec nedisponuje dostatočným počtom nájomných bytov a existujúce nájomné byty nekopírujú aktuálnu potrebu občanov. Dokument výslovne dodáva, že cenovo dostupné štartovacie byty sú dôležité na zabránenie odlivu mladej časti populácie.
Toto je presne moment, keď sa z bývania prestáva stávať „vedľajšia sociálna téma“ a stáva sa jadrom regionálnej politiky. Ak mesto samo hovorí, že potrebuje približne 100 nájomných bytov ročne a že štartovacie byty sú nástrojom proti odlivu mladých, potom sa už nedá predstierať, že bytová otázka je len technická agenda pre developerov, banky a stavebné úrady. V regionálnych mestách je to otázka demografie, pracovnej sily aj budúcnosti verejných služieb.
Pre Lučenec, Rimavskú Sobotu a Revúcu z toho vyplývajú tri jednoduché závery.
Po prvé, regióny nepotrebujú iba viac práce, ale aj dostupnejšie bývanie. Bez tejto kombinácie sa mladí ľudia nebudú vracať ani zostávať.
Po druhé, samosprávy už dnes často vedia, čo potrebujú. Najmä Lučenec má problém pomenovaný pomerne presne. Slabším článkom nie je len analýza, ale schopnosť pretaviť ju do reálnych projektov a štátnej podpory.
Po tretie, ak chce byť bývanie veľkou politickou témou, musí sa prestať komunikovať len ako problém Bratislavy. V regiónoch totiž nerozhoduje len o tom, koľko stojí meter štvorcový. Rozhoduje o tom, či tu bude mať kto učiť, liečiť, pracovať v službách, podnikať a zakladať rodiny.
Preto bolo správne, že Michal Šimečka otvoril bývanie ako jednu z hlavných tém. V Lučenci, Rimavskej Sobote a Revúcej je to podmienka, aby tu ešte niekto zostal.