V Rimavskej Sobote sme otvorili tému, o ktorej sa často hovorí vo veľkých číslach, koncepciách a národných stratégiách. Jej skutočný život sa však odohráva v telocvičniach, na ihriskách, v šatniach, pri tréningoch po práci, pri cestách na zápasy a v každodennej práci ľudí, ktorí držia regionálny šport nad vodou.
S poslankyňou Národnej rady SR Natáliou Nash sme sa stretli so zástupcami športových klubov z Rimavskej Soboty a Lučenca, aby sme sa rozprávali o tom, ako sa športovým klubom v regiónoch reálne funguje. Diskusia bola uzavretá pre zástupcov športových klubov, ale veľmi podnetná. Nebola o veľkých vyhláseniach ani o formálnych frázach. Bola o konkrétnych skúsenostiach ľudí, ktorí v športe pracujú každý deň a veľmi dobre vedia, kde systém pomáha, kde zlyháva a čo by sa dalo robiť lepšie.
Šport na Slovensku často vnímame cez úspechy reprezentantov, medaily, veľké zápasy alebo známe mená. Lenže za každým talentom, ktorý sa raz dostane na vyššiu úroveň, je lokálny klub, tréner, rodičia, dobrovoľníci, obec, mesto a komunita. Práve tam sa začína skutočný športový príbeh. Nie na ministerstve. Nie v televízii. Ale v regióne, kde dieťa prvýkrát príde na tréning a niekto mu venuje čas, pozornosť a priestor rásť.
Preto je dôležité hovoriť o tom, ako efektívne rozdeľujeme peniaze do športu a či sa podpora dostáva aj tam, kde vzniká základ celého systému. Regionálne kluby často nemajú profesionálne aparáty, administratívne tímy ani kapacity na zložité projektové výzvy. Mnohé fungujú vďaka nadšeniu niekoľkých ľudí, ktorí okrem tréningov riešia dopravu, prihlášky, účtovníctvo, komunikáciu s rodičmi, prenájmy priestorov, opravy, vybavenie aj hľadanie sponzorov. Ak má byť šport dostupný pre deti a mladých ľudí v regiónoch, systém musí rozumieť aj tejto realite.
Veľkou témou stretnutia bolo financovanie. Nie iba otázka, koľko peňazí ide do športu, ale aj to, ako sa rozdeľujú, podľa akých pravidiel, komu sú dostupné a či na ne dokážu dosiahnuť aj menšie kluby mimo veľkých miest. Ak je podpora nastavená tak, že ju vedia efektívne čerpať najmä väčšie a administratívne silnejšie subjekty, regionálne kluby zostávajú opäť na okraji. A práve ony často robia najťažšiu prácu. Pracujú s deťmi, ktoré nemajú veľa možností, držia komunitu pokope a vytvárajú zdravý priestor pre mladých ľudí.
V Rimavskej Sobote zaznelo, že šport v regiónoch nie je len otázkou výkonu. Je to aj otázka prevencie, zdravia, disciplíny, sociálnych väzieb a šance pre deti tráviť čas zmysluplne. V regiónoch, kde chýbajú príležitosti, kde mladí ľudia často odchádzajú a kde rodiny zápasia s finančnou neistotou, má dostupný šport ešte väčší význam. Klub nie je len miesto, kde sa trénuje. Často je to priestor, kde dieťa zažije podporu, pravidelnosť, tím, rešpekt a pocit, že niekam patrí.
Aj preto sa musíme pýtať, či štát a samosprávy vnímajú regionálny šport ako okrajovú aktivitu, alebo ako dôležitú verejnú službu. Ak chceme zdravšie deti, silnejšie komunity a menej sociálnej izolácie, šport nemôže byť luxusom pre tých, ktorí si ho môžu dovoliť. Musí byť dostupný aj v menších mestách a regiónoch, kde často chýba infraštruktúra, financie aj stabilná podpora.
Jednou z dôležitých tém bola spolupráca medzi štátom, samosprávami a klubmi. Kluby v regiónoch nepotrebujú len jednorazové sľuby. Potrebujú predvídateľnosť, jednoduchšie pravidlá, zrozumiteľné výzvy, dostupné priestory a partnerstvo zo strany miest a obcí. Potrebujú vedieť, že ich práca je vnímaná ako súčasť rozvoja regiónu, nie ako voľnočasový doplnok, ktorý sa podporí len vtedy, keď zostanú peniaze.
Riešenia, o ktorých sme hovorili, sa netýkajú iba jedného mesta či jedného športu. Ide o širší systém. O jednoduchší prístup malých klubov k financovaniu. O podporu trénerov a dobrovoľníkov. O lepšie využívanie školských športovísk. O spoluprácu miest a klubov pri rozvrhoch, prenájmoch a údržbe priestorov. O transparentné pravidlá podpory. O to, aby deti z regiónov nemali horšie možnosti len preto, že nežijú vo veľkom meste. Diskusia v Rimavskej Sobote ukázala, že v regiónoch je veľa ľudí, ktorí športu rozumejú a chcú ho posúvať ďalej. Nepotrebujú, aby im niekto zhora vysvetľoval, čo je problém. Oni ho poznajú veľmi presne. Potrebujú, aby ich niekto počúval, aby sa ich skúsenosť premietla do rozhodnutí a aby sa riešenia nehľadali iba v kanceláriách, ale aj priamo medzi ľuďmi, ktorí šport každý deň robia.
Táto diskusia bola len začiatkom. Práve preto je dôležité, že nezostane pri jednom stretnutí. Budeme pracovať na jej pokračovaní, na konkrétnych návrhoch a na tom, aby hlas regionálnych športových klubov zaznel aj tam, kde sa rozhoduje o pravidlách a peniazoch. Šport v regiónoch nie je len o výsledkoch v tabuľke. Je o deťoch, ktoré majú kam ísť po škole. O tréneroch, ktorí venujú svoj čas aj bez veľkej odmeny. O rodičoch, ktorí vozia deti na zápasy. O kluboch, ktoré držia komunitu pokope. O mestách, ktoré vďaka športu žijú.
Ak chceme silnejšie regióny, musíme brať vážne aj šport, ktorý v nich vzniká. Nie iba vtedy, keď prinesie medailu. Ale každý deň, keď niekto otvorí telocvičňu, pripraví tréning, oblečie deti do dresov a ukáže im, že aj v regióne sa dá rásť, bojovať a patriť do tímu. V Rimavskej Sobote sme o tom hovorili vecne, otvorene a s rešpektom. A najmä s vedomím, že regionálny šport nepotrebuje ľútosť. Potrebuje férové pravidlá, dostupnú podporu a ľudí, ktorí pochopia, že veľké športové príbehy sa často začínajú práve v malých kluboch.
