Rozhovor s človekom, ktorý odišiel bojovať na Ukrajinu. Nie ako hrdina z plagátu. Nie ako postava z vojnového filmu. Ale ako človek, ktorý pred vlastným životom dlho utekal a vo vojne napokon začal chápať, že prežiť niekedy znamená viac než zomrieť.
Upozornenie pred čítaním
Tento rozhovor obsahuje témy traumy, sexuálneho zneužívania, domáceho násilia, vojny, alkoholu a samovražedných myšlienok. Text je osobnou výpoveďou človeka, ktorý hovorí otvorene, surovo a bez prikrášľovania. Ak sa vás niečo z tohto rozhovoru osobne dotýka, neostávajte s tým sami. Vyhľadať pomoc nie je hanba. Je to prvý krok k tomu, aby človek nemusel niesť všetko sám.
Poznámka k anonymite
Meno človeka, s ktorým vznikol tento rozhovor, v texte zámerne neuvádzam. Rozhovor mi poskytol súkromne a s veľkou dôverou. Hovorí v ňom o veciach, ktoré sú bolestivé, osobné a spoločensky často nepochopené.
Nechcem, aby bol po návrate na Slovensko súdený za úprimnosť, s ktorou pomenoval vlastné zranenia, zlyhania, strachy, samotu či dôvody, pre ktoré odišiel na Ukrajinu. Tento text nemá byť priestorom na hľadanie senzácie ani na verejné hodnotenie človeka, ktorý sa rozhodol povedať pravdu o sebe. Jeho identita preto zostáva skrytá. Nie preto, aby sa príbeh znejasnil, ale preto, aby v ňom ostal chránený človek.
Rozhovor
1. Kto si bol predtým, než si odišiel na Ukrajinu?
Človek, ktorý nevedel zvládať svoj život. Trápila ma silná sociálna fóbia a neliečené PTSD. Kvôli tomu som veľa vecí premeškal, alebo som sa im skôr vyhýbal. Vyhýbal som sa ľuďom, bál som sa skoro všetkého a prišiel som o všetko krásne, čo si normálni ľudia dokážu normálne užívať a čo ich teší.
2. Aké bolo tvoje detstvo a čo v tebe z neho zostalo dodnes?
Nebolo dobré. So starými rodičmi bolo dobre. Konečne som cítil aspoň nejakú pozornosť a lásku. Ale s mamou a otčimom to bolo skoro až peklo. Z detstva si veľa nepamätám, keďže som bol ako malý chlapec sexuálne zneužívaný. Neskôr ma otčim psychicky aj fyzicky týral.
Zostali vo mne strach z ľudí, strach sa vôbec na niečo opýtať alebo požiadať o pomoc. A aj potreba každému vyhovieť a zvaľovať vinu na seba aj za veci, za ktoré reálne nemôžem. Pamätám si skôr tie zlé veci. A ak tam boli aj nejaké dobré, sú niekde v úzadí a neviem si na ne spomenúť.
3. Bol v tvojom živote moment, keď si si uvedomil, že život pre teba nie je úplne bezpečné alebo jednoduché miesto?
Bolo to v období puberty, keď sa u mňa naplno prejavila silná sociálna fóbia. Mal som strach vôbec sa najesť medzi ľuďmi alebo cestovať MHD. Zároveň som sa bál byť aj doma. Každý deň som čakal, čo sa zase stane. Silný stres doma, silný stres v škole aj medzi ľuďmi. Bol som skoro 24 hodín denne, 7 dní v týždni v strese a strachu.
4. Čo sa dialo v tvojom živote tesne predtým, ako si začal rozmýšľať nad odchodom na Ukrajinu?
Zomrela mi stará mama. Ja som už niekoľko rokov silno pil a vôbec som nevedel, na koho sa obrátiť o pomoc. Zároveň som sa bál, čo sa stane, ak o pomoc požiadam. Nevedel som si nájsť prácu zo strachu, že to nezvládnem. Aj kvôli dlhom, ktoré sa len kopili.
Nejakým spôsobom, asi skôr náhodou, som sa dostal do resocializačného zariadenia. Ale bolo to v tom istom meste, kde som žil celý život, a vôbec mi to nerobilo dobre. Stále tie isté spomienky a myšlienky.
5. Mal si vtedy pocit, že máš ešte nejakú inú cestu, alebo si už nevidel veľa možností?
Videl som len jednu možnosť. Okrem Ukrajiny. Náhodou som znovu kontaktoval jednu kamarátku a tá kontaktovala ďalších ľudí. Chceli, aby som išiel konečne aspoň na svoje prvé liečenie. S tým, že sa vybaví osobný bankrot a nejako ma postavia znovu na nohy.
Nakoniec sa to kvôli prieťahom a byrokracii nepodarilo. Nechcel som zostať na ulici a dodnes neviem, ako to niektorí ľudia dokážu. Tak som nakoniec išiel na Ukrajinu.
6. spomínal si mi, že si mal samodeštrukčné sklony. Čo to pre teba vtedy znamenalo?
Piť. A to veľa. Ničiť vzťahy a páliť mosty tak, aby som tým vlastne škodil len sám sebe. Skoro každý deň som uvažoval nad tým, ako sa zabiť. Ale efektívne, aby som náhodou nezostal mrzák alebo postihnutý.
Raz som sa pokúsil o kombináciu alkoholu a liekov, ale žiaľ, nevyšlo to. Mal som akurát nejaké halucinácie. A to bolo práve to, čoho som sa bál, že sám nedokážem ani normálne zomrieť. Strach zo smrti som nemal. Ale strach z bolesti áno.
7. Bola Ukrajina pre teba viac spôsob, ako pomôcť, alebo aj spôsob, ako zmiznúť zo svojho vlastného života?
Oboje. Keď som videl, aké zlo sa tam pácha aj na nevinných ľuďoch, plakal som pri tom. Bolo to pre mňa veľmi silné. Môžeš to nazvať tak, že mám až alergiu na to, keď sa pácha zlo na nevinných ľuďoch. Privádza ma to do zúrivosti.
Zároveň som už nevidel a nevedel, ako ďalej so svojím životom. Bol som už tak dlhé roky na tom zle, že som neveril, že môže byť lepšie. A vlastne som ani poriadne nevedel, čo znamená, že bude lepšie. Vlastne som utekal sám pred sebou.
8. Pamätáš si moment, keď si si povedal: „Pôjdem“? Čo sa vtedy v tebe dialo?
Obavy. Už v roku 2024 som bol na Ukrajine, keď som sa snažil dostať do armády. Dali ma však medzi ľudí, ktorí neboli práve dobrovoľníci. Zobrali mi telefón aj všetky doklady vrátane pasu. Preto som mal druhýkrát už dohodnuté, kam konkrétne pôjdem a ku ktorej jednotke.
Obavy tam boli. Strach skôr z cestovania ako z toho, čo tam bude. Ale aj pocit šťastia, že konečne vo svojom živote idem urobiť niečo dobré. Že budem mať cieľ a môj život bude mať nejaký význam. Čakal som aj to, že tam nájdem nejakú formu spolupatričnosti a bratstva.
9. Čo pre teba znamenalo ísť tam s povolením prezidentky? Bolo pre teba dôležité mať pocit, že sa chceš vrátiť?
Znamenalo to vedomie, že idem legálne. A že ak náhodou prežijem, vrátim sa ešte pozrieť na Slovensko. Slovensko je predsa moja vlasť. Nemal som však vedomie, že sa chcem vrátiť. Očakával som, že nebudem mať dlhú životnosť. Preto som si vybral aj pozíciu, kde to tak väčšinou býva.
Ale teraz, keď sa chcem vrátiť a požiadať o nové povolenie, robia všetko pre to, aby mi to znemožnili. Alebo aspoň sťažili a znechutili.
10. Čo si si o vojne predstavoval pred odchodom a čo z toho sa ukázalo ako úplne iné?
Predstavoval som si spolupatričnosť, vzájomnú pomoc, vytvorenie silných pút. Zároveň som vedel, že to bude plné násilia a utrpenia. Nakoniec tam nebola žiadna spolupatričnosť, žiadna vzájomná pomoc ani silné putá. A už vôbec nie nejaká forma bratstva. Každý sám za seba.
11. Pamätáš si prvý moment na Ukrajine, keď si si uvedomil, že toto už nie je predstava, ale realita?
Asi až počas základného výcviku. Bol tvrdý, v ťažkých podmienkach. Pri rozhovoroch po výcviku, na takzvanej adaptácii, sa niektorí inštruktori pýtali, prečo ma ako cudzinca poslali do jedného z najťažších výcvikových centier, ešte k tomu bez znalosti jazyka a pomerov v tejto armáde a krajine. Vtedy som začal akosi tušiť, že tu niečo nie je veľmi v poriadku.
12. Čo je na vojne najťažšie pre človeka, ktorý tam prišiel zvonka?
Jazyková bariéra. Neznalosť pomerov. Neochota velenia komunikovať. Vlastne ani nevedia, čo s cudzincami. Si odstrčený, strania sa ťa a v podstate si izolovaný.
13. Je niečo, čo by podľa teba ľudia doma mali o vojne vedieť, ale z médií to nikdy úplne nepochopia?
Že propaganda, aj tá dobrá, je iná ako realita. Na vojne nie je nič hrdinské. Je to len „legálne“ páchanie násilia jedným človekom na druhom.
14. Cítiš sa tam viac ako vojak, dobrovoľník, žoldnier, alebo jednoducho ako človek, ktorý sa snaží prežiť a pomôcť?
Už len ako človek, ktorý sa snaží prežiť. Nič viac, nič menej.
15. Ako vnímaš slovo „žoldnier“? Sedí ti, alebo je pre teba nepresné?
Je to pre mňa urážka. Aj keď ti domáci povedia, že si nájomník. Teda že zabíjaš ľudí pre peniaze a je ti jedno, na akej strane. Ľudia ani tu nedokážu pochopiť, prečo vôbec niekto zo Západu je ochotný prísť do ich krajiny a bojovať za nich, keď to nie je jeho boj. A pritom je to náš spoločný boj proti spoločnému nepriateľovi.
Myslia si, že sme úžasne platení. Väčšina z nich si to myslí. Neveria, že máme tie isté peniaze ako Ukrajinec, ktorý bol odvedený. Teda veľmi málo. A keď to uvidia, chápu ešte menej, prečo tam vôbec si. A to nehovorím o tom, že správanie voči nám je vo väčšine prípadov horšie ako voči radovým ukrajinským vojakom.
16. Hovoríš, že si tam sám. Čo znamená samota vo vojne?
Neviem, či na toto dokážem odpovedať. Skúsim to prirovnať k tomu, ako byť stratený v temnom lese v noci bez toho, aby si vedel nájsť cestu. Ja som si už na samotu vo svojom živote celkom zvykol, ale toto je úplne iný druh samoty. Je to pre mňa veľmi emotívne a nechcem to ďalej rozvíjať.
17. Zmenila vojna tvoj vzťah k vlastnému životu?
Mohol som sa niekoľkokrát zámerne dostať do situácie, ktorú by som už neprežil. Tu som si začal vážiť, že vôbec žijem. Ale myslím si, že po návrate to bude zase také isté ako predtým. Že budem premýšľať, ako to zase ukončiť.
18. Myslíš si dnes, že si na Ukrajinu išiel skôr žiť, zomrieť, pomáhať, alebo utiecť?
Počítal som aj s tým, že možno nájdem nový zmysel života. Nový život, ktorý sa mi doma nedarilo dať dokopy. Zároveň to bola aj forma úteku. Bola tam veľká túžba pomôcť. Keď už neviem pomôcť sám sebe, tak aspoň ľuďom tu. A zároveň tam bola aj túžba zomrieť. Keďže som príliš veľký slaboch na to, aby som to urobil sám.
Veľmi dobrá otázka. Ale keď sa nad tým zamyslím viac, tak to bolo asi prioritne zomrieť. Aj keď všetky možnosti, ktoré si spomenula, boli skoro rovnako silné. Ak si mám vybrať len jednu, tak zomrieť.
19. Čo ti vojna vzala a čo ti, možno paradoxne, dala?
Vzala mi asi aj to posledné dobré, o čom som si myslel, že vo mne ešte môže byť. Nedala mi nič.
20. Návrat domov. Čoho sa na ňom najviac bojíš?
Života.
21. Keby tvoj príbeh čítal človek, ktorý je dnes na dne a má pocit, že jeho život nemá hodnotu, čo by si chcel, aby si si z neho odniesol?
Aby si vážil sám seba. Aby pomohol v prvom rade sám sebe a mal sa rád. Aby prijal pomoc a neodmietal ju, aj keď sa za to bude hanbiť. Niektoré veci už vyzerajú beznádejne, ale na tomto svete môže byť stále ešte horšie.
22. Čo by si chcel, aby ľudia videli, keď sa pozrú na tvoj príbeh? Nie uniformu, nie zbraň, nie vojnu, ale teba.
Že som sa snažil.
23. Keď si odchádzal na Ukrajinu, rátal si aj s tým, že sa možno nevrátiš. Dnes čakáš na ukončenie kontraktu a návrat na Slovensko. Čo znamená návrat domov pre človeka, ktorý tam možno pôvodne nešiel s istotou, že chce prežiť?
Že moja „životnosť“ bude zrejme ešte kratšia, ako som s tým počítal tu.
Poznámka na záver
Tento rozhovor nie je príbehom o hrdinstve v jednoduchom zmysle slova. Nie je ani príbehom o vojne tak, ako ju často vidíme zvonka. Je to výpoveď človeka, ktorý si niesol bolesť dávno predtým, než odišiel na front.
Nie každý človek, ktorý odchádza do extrémnej situácie, odchádza len preto, že chce bojovať. Niekedy odchádza aj preto, že nevie zostať. Niekedy preto, že už nevidí cestu späť k sebe samému. A niekedy preto, že pomoc druhým sa zdá jednoduchšia ako pomoc sebe.
Ak si z tohto textu máme odniesť jednu vec, možno práve tú, ktorú povedal on sám: človek má najskôr pomôcť sebe. Prijať pomoc. Aj keď sa hanbí. Aj keď má pocit, že je neskoro. Aj keď má pocit, že už nie je čo zachrániť. Lebo kým človek žije, stále existuje možnosť, že niekto príde, podá ruku a pomôže mu prejsť aspoň ďalší deň.
Ak potrebujete pomoc
Ak máte samovražedné myšlienky, ste v kríze alebo máte pocit, že už nevládzete, neostávajte s tým sami.
Na Slovensku môžete kontaktovať Linku dôvery Nezábudka: 0800 800 566, ktorá je dostupná 24 hodín denne pre ľudí v akútnej psychickej kríze alebo ťažkej životnej situácii.
Pomoc poskytuje aj Krízová linka pomoci IPčko: 0800 500 333. Je anonymná, nonstop a bezplatná. Kontaktovať ju môžete aj cez chat alebo e-mailom na poradna@ipcko.sk.
V akútnom ohrození života volajte 112.
