Ukáže sa napríklad v tej chvíli, keď vás niekto podcení. Povie niečo, čo vo vás vyvolá vnútorný požiar. A zrazu si ani nevšimnete, že už nepočúvate, ale bojujete. O čo? O uznanie? O autoritu? O kontrolu?
Ego v podnikaní: Viac než len nafúknuté JA
Z psychologického pohľadu je ego niečo ako obranný mechanizmus. Sigmund Freud definoval ego ako sprostredkovateľa medzi primitívnymi impulzmi (id), morálnym kompasom (superego) a tým, čo si vyžaduje realita. Je to náš „manažér správania“. Ten manažér však niekedy prevezme rolu CEO, aj keď práve nemá úplné informácie. A tu môže nastať problém.
Jung zas tvrdil, že ego je „malé ja“ – vedomé ja, ktoré sa snaží ochrániť obraz, ktorý o sebe máme. A práve preto sa ego najviac ozve vtedy, keď sa cítime ohrození, znevážení alebo nepochopení.
V podnikateľskom prostredí je ego často tým hlasom, ktorý kričí:
„Musíš vyhrať.“
„Ukáž, že si najlepší.“
„Nedovoľ, aby ťa niekto ponížil.“
Ale keď ego riadi rozhodovanie, môžeme začať hrať hru, v ktorej síce môžeme vyhrať diskusiu, ale úplne stratiť dôveru a autoritu.
V skutočnosti ego často nechráni nás, ale chráni naše presvedčenia o nás a o svete. A nie vždy tie, ktoré nám skutočne slúžia.
V praxi to môže vyzerať takto: Niekto nesúhlasí s naším návrhom. Ego zavelí: „Musím obhájiť svoju autoritu.“ Ale vedomie by možno povedalo: „Možno vidí veci inak. Skúsim sa opýtať, prečo.“
Medzi týmito dvoma prístupmi je rozdiel, ktorý určuje nielen kvalitu našich rozhovorov, ale často aj kultúru celej firmy, vzťahov a rozhodnutí.
Filozofia to vedela už dávno
Práve filozofia bola jednou z prvých máp ľudského vnútra, ktorá sa nesnažila len vysvetliť svet okolo nás, ale aj svet v nás.
Dávno predtým, než vznikli korporácie, start-upy, manažérske porady či LinkedIn, sa ľudia pýtali: Čo ovplyvňuje moje reakcie? Prečo niektoré slová zabolia viac než iné? A kto som ja, keď mi niekto vezme moc, titul alebo uznanie?
A hoci dnes riadime firmy, kampane a projekty, v niečom sme stále rovnakí ako ľudia histórie: Chceme byť videní. Pochopení. A nezraniť sa pritom.
Marcus Aurelius, cisár a filozof v jednej osobe, tvrdil, že jediné, čo naozaj máme vo svojich rukách, je náš postoj. Hovoril, že ak nás niekto zraňuje, nie je to tým, čo robí, ale naším vlastným úsudkom o tom, že nás zraňuje.
Inými slovami – náš zážitok neformuje to, čo sa stalo, ale to, čo si o tom myslíme. Ego často interpretuje slová ako útok, mlčanie ako neúctu a nesúhlas ako odmietnutie. A práve v týchto chvíľach si môžeme vybrať: reagovať automaticky – alebo vedome.
Taoizmus: Umenie plynúť bez boja
Východná filozofia nehovorí o sile ako o niečom, čo si treba vybojovať. Hovorí o nej ako o prirodzenom dôsledku súladu s tým, čo práve je.
Lao-c’, zakladateľ taoizmu, popisuje v Tao Te ťing ideálny stav bytia ako „nezasahovanie“ – nie v zmysle pasivity, ale v schopnosti byť v súlade s pohybom života. Nie proti prúdu, nie nad prúdom – ale s prúdom.
Jeho najčastejšie prirovnanie je voda.
“Voda je mäkká, neprotiví sa. A predsa nič nie je silnejšie, keď sa rozhodne ísť ďalej. Neútočí – ale podmyje aj najtvrdší kameň. Nehľadá pozíciu – a predsa sa vždy ocitne tam, kde má byť.”
Ako tento princíp preložiť do podnikania?
V kultúre, ktorá často stavia na výkone, dôkaze a rýchlej reakcii, znie taoistický postoj takmer ako kontrakultúrna revolúcia. A predsa práve on prináša novú kvalitu vedenia, komunikácie a rozhodovania.
Pre podnikateľa alebo lídra môže princíp vody znamenať:
- Neodpovedať okamžite.
– Rýchla reakcia môže byť len obranný reflex ega.
– Vedomá odpoveď potrebuje priestor a nie všetko si zaslúži reakciu. - Nechať druhého dohovoriť.
– Nielen preto, aby sa cítil vypočutý. Ale preto, že možno práve v poslednej vete povie niečo dôležité. - Nechať vzniknúť priestor.
– V priestore ticha sa môže narodiť nová myšlienka. Nové riešenie.
– Tlak plodí odpor. Ale priestor, ten plodí bezpečie a dôveru. A práve tie sú pre zdravé medziľudské vzťahy nesmierne dôležité. Preto: Nie každý nesúhlas je výzvou na obranu. Nie každá výzva je hrozbou. A nie každá chvíľa je určená na konanie. Niektoré sú určené len na bytie.
Nietzsche: Keď vôľa k moci stráca tvár
Nietzsche by dnes nehovoril o ego-managemente. Hovoril by o hlbokej osobnej poctivosti.
Vo svojom diele sa pýtal: „Čo sa stane, keď sa ego stane jediným hlasom, ktorý počujeme?“
Nietzsche veril, že človek má v sebe vôľu k moci – túžbu rásť, presadiť sa, pretvoriť svet podľa seba. To samo o sebe nie je zlé. Práve naopak. Táto sila je hybnou energiou tvorivosti, rozvoja a naplnenia potenciálu.
Lenže… bez etického vedomia, bez introspekcie, bez schopnosti položiť si otázku „Prečo to vlastne robím?“, sa vôľa k moci zvrhne.
Z ambície sa stane posadnutosť.
Z líderstva kult osobnosti a tyrania.
Z integrity iba pekne znejúce slovo v profile.
Nietzsche tomu hovoril tieň – obraz, ktorý si o sebe vytvoríme a ktorý si nevedome chránime pred všetkým, čo ho ohrozuje. A čím viac sa s týmto obrazom stotožníme, tým viac strácame kontakt so sebou a so svetom, ktorý nás obklopuje.
Z podnikateľskej praxe: Kde ego najčastejšie páli mosty
Ego v podnikaní nemusí kričať nahlas. Stačí, keď ticho našepká:
„To si si nenechaj.“
„Ukáž im, kto si.“
„To bola urážka.“
A my namiesto zvedavosti zapneme obranný mód. Nie preto, že sme zlí. Ale preto, že sa chceme ochrániť. Problém je, že ochrana často prichádza na úkor medziľudského spojenia.
Tu sú štyri najčastejšie situácie, kde ego – nevedomé, rýchle, nepochopené – môže páliť mosty:
1. Pri spätnej väzbe
Nie všetka kritika bolí preto, že je nespravodlivá. Býva to práve tá presná, triafajúca – tá, ktorá sa dotkne nervu, o ktorom vieme, ale nechceme ho ukazovať.
Ego počuje: „Nie som dosť.“
A namiesto toho, aby sme vypočuli, čo môže byť užitočné, začneme brániť svoju identitu.
– „To nie je pravda.“
– „On mi nerozumie.“
– „To je jeho problém.“
Ale čo ak by sme si dovolili ostať chvíľu zraniteľní? Čo ak spätná väzba nie je útok, ale pozvanie? Nie vždy ju musíme prijať. Ale vypočuť ju – to môže byť odvaha. Nielen voči druhému, ale voči sebe.
2. V konfliktoch
Spor nie je problém. Spor je priestor. Ale ego to vidí inak – ako hrozbu.
Zrazu nejde o tému samotnú, ale o to, kto má pravdu. Kto vyhrá. Kto sa nenechá ponížiť. A tak namiesto riešenia hľadáme slová, ktoré zabolia viac než tie predošlé.
Koľko konfliktov vzniklo len preto, že sme chceli mať posledné slovo? Nie preto, že by sme mali pravdu, ale preto, že nás to chvíľu zahrialo. Ale čo po tej chvíli ostalo?
3. Pri jednaní s klientmi
Ego chce byť dôležité. Videné. Uznané. A niekedy sa táto potreba votrie aj do našich služieb. Zabudneme, že sme tu na niečo slúžiť – nie niekomu slúžiť, ale priniesť hodnotu. A namiesto otázky „Čo potrebujete?“ kladieme otázku „Čo vám môžem dať, lebo som tej najlepší bona fide supraman?“
Ale čím viac sa upíname na svoju pozíciu, tým menej ostáva priestoru na skutočný kontakt. A paradoxne – práve ten vytvára dôveru a dlhodobý vzťah.
4. Vo vedení tímu
Lídri často nosia na pleciach nielen zodpovednosť, ale aj tichý strach. Strach, že keď priznajú chybu, klesne ich autorita. Že ak povedia „neviem“, niekto ich prestane rešpektovať.
A tak ego ponúkne náhradu: tvrdosť, neprístupnosť, obranný sarkazmus alebo prehnanú istotu.
Lenže rešpekt nerastie z toho, čo líder vie, ale z toho, čo dokáže priznať. Tím nepotrebuje neomylného človeka, ktorý vie všetko. Potrebuje človeka, ktorý sa dokáže obklopiť ľuďmi, ktorí vedia (dokonca viac než on sám). A práve tam, kde sa líder stane človekom, môže vzniknúť lojalita. Nie z povinnosti – ale zo vzájomnej dôvery.
Ego nie je nepriateľ. Ale nemalo by viesť poradu.
Ego nie je problém. Je súčasťou našej výbavy. Vie nás ochrániť, aktivovať, dokonca vystreliť vyššie, než by sme si bez neho trúfli.
Lenže… keď mu dáme neobmedzený prístup ku všetkým rozhodnutiam, vzťahom a reakciám, začne konať podľa toho, čo si myslí, že nás zachráni. A nie podľa toho, čo nás vedie k pravde.
Ego reaguje. Vedomie rozlišuje.
Ego sa bojí zlyhania. Vedomie znesie neistotu.
Ego chce vyhrať. Vedomie chce pochopiť.
Niekedy to znamená neodpovedať hneď. Inokedy nepresadzovať sa za každú cenu. A občas to znamená len to, že si v strede rozhovoru položíte jednoduchú otázku:
„Kto práve hovorí? Ten, ktorý vie – alebo ten, ktorý sa bojí?“
Neznamená to, že nie ste silný človek. Znamená to, že viete, odkiaľ tá sila prichádza. A ak prichádza z miesta, ktoré nepotrebuje nič dokazovať, zanechá po sebe menej spálených mostov a viac tých, po ktorých sa dá kráčať ďalej.
Autor: Jana Palúchová | bohowski.sk